Je ľahké zomrieť, žiť je ťažké…

Bolo to už dávno, pre mňa… niekedy si myslím, že sa to ani nestalo, keby som nemala pozošívané brucho tak si to ani neuvedomujem…

Veľmi, veľmi som chcela bábo, jedno som už mala a môj druhý manžel s tým otáľal a otáľal… nakoniec sa mi podarilo otehotnieť , ale o bábo som prišla v 8 týždni tehotenstva… mala som to brať ako varovanie… ale nie… Viete , keď niečo veeeeľmi chcete a chcete… niekedy si treba dávať pozor na svoje túžby a priania a niektoré veci chcieť nasilu nie je ok.

Takže bola som tehotná, od druhého mesiaca ma poslali na rizikové , nielen kvôli veku (35rokov), ale aj z dôvodu nízkeho počtu železa v krvi. Všetko bolo krásne, oddychovala som doma a pomaličky priberala. Dávala som si, ale pozor aby to nebolo príliš:) . Ak má tehotná žena vo vyššom veku akékoľvek problémy… lekári hneď povedia že to preto, že je stará a tehotná, čo sa divíte?  Tak som začala nosiť popruh na kríže, keďže som mala neskutočné bolesti. Nedokázala som ležať, v noci som sa prechádzala po byte a skúšala zaspať na zemi, na fitlopte..no proste hrôza. Kamarátka mi darovala masážny stroj a tak som si masírovala chrbát . (keby som vedela že tým som si rakovinu posúvala po tele… nuž čo už..)

Jedného dňa som neskutočne vracala a vracala, keď sa to zopakovalo šla som na pohotovosť, kde som čakala 7 hodín na vyšetrenie.  Výsledky? Nič , všetko v norme, až po jednom vyšetrení som mala zvýšené pečeňové testy, ale nestihli ma vyšetriť úplne, keďže som mala čakať mesiac na voľný termín u lekára a medzitým som zas po jednom zvracaní šla priamo do nemocnice.  Sestrička na mňa pozerala, že čo tam robím, cítila som sa ako keby som sa niekam vtierala. Mali voľnú iba VIP izbu, za ktorú sa platilo, ale čo som mala robiť? Zobrala som to ako dovolenku v hoteli, v ktorom som ale nič nejedla a miesto spánku som brúzdila po chodbách.

Najlepší bol lekár, ktorý na vizite sucho skonštatoval, pečeňové testy sú zle, to je na potrat. Bola som myslím že v 21 týždni tehotenstva. Dva týždne nevedeli čo so mnou, tak ma šupli na interné, kde som podstúpila gastrofibroskopiu, endoskopiu, dva krát magneticku rezonanciu a za živa, keďže som bola tehotná, vyberanie uzliny spod kľúčnej kosti. No , bábo v brušku si užilo a aj ja.

Po ďaľších dvoch týždňom boli výsledky a nik sa neodvážil mi ich povedať, gynekológ sa preriekol, že to je tá pozitívna, ale netušila som na čo. Ja som pozitívna na humor, smiech 🙂 ale na čo ešte?

Takže nakoniec to povedali, máte rakovinu v pokročilom štádiu. Vidíte to a ja som bábo prosila, aby posunul nožičku v brušku inam a… ono to bol nádor. Lekárka mi oznámila, že som v 4 stupni a na otázku, že veď to nie je zlé, to máte hádam stupnicu do desať, ma upozornila že štvrtý stupeň je posledný.

Neviem prečo, ale zobrala som to ok. Veď vyberú bábo a ja sa vyliečim. Takže som trpela bolesťami, nejedla som ďalšie dva , tri týždne, až som ich uprosila, že viac nevydržím. Bábo bolo dosť veľké a ja už dosť tenká 🙂 . Sľúbili vybrať bábo a zobrať vzorku nádoru. Takže som sa tešila.

A ako som písala, po prebudení som bola ponapájaná na hadice, hadice, hadice a ešte raz hadice a smradľavý sáčok… preplakala som celú noc. Keby mi hadicu neprišili k nosu, asi by som si ju zo žalúdka vybrala sama, nemohla som prehĺtať,, pri rozprávaní ma napínalo… toto nikomu neprajem. hrôza…  a tak som prišla k pearcingu 🙂 keď mi už urobili dierku v nose, prečo to nevyužiť? a pearcing je krásny 🙂 Sestra spomínala, že akú somarinu to mám na nose, že keď budem v truhle tak mi ju vyberie 🙂 Tak som jej oznámila, že nech to neskúša, lebo ju chytím za ruku 🙂 A myslím, že sa bojí niečo také urobiť:)

Bábatko žilo dva týždne, chodila som ho pozerať vždy keď som vládala. Je to môj anjelik. A som mu vďačná že bol tu aspoň chvíľočku. …

A ja? Dva týždne po operácií začal kolotoč chemoterapie. 3 dni v nemocnici a o dva týždne opäť. Spolu asi  6x, kým sa nestal zázrak a našli voľné miesto na zapustenie stomie. Stomia je vlastne zadok na bruchu, našťastie sa nevyplnili slová sestričky, to budete mať navždy 🙂 Lekár ma tiež presviedčal že si mám stomiu nechať, ale ja nemám 80 rokov a chodiť s hovnami vo vrecúšku sa mi nechce. Nech si ju dá on, nie? 🙂 Po tejto operácií som absolvovala ďaľšie chemoterapie, ale nakoľko mi začali tŕpnuť prsty na rukách a nohách tak iba jednodňové raz za dva týždne.

A ako som sa liečila, okrem chemó? tak to nabudúce… 🙂

Krásny slnečný deň

Vaša Karkulka